Ako ste sa dostali k novinárčine?
Okľukou. Dlhé roky som pracoval v inej brandži, potom som začal písať na blog SME. Po zhruba troch či štyroch mesiacoch som spravil prvý rozhovor a asi pol roka na to sa mi ozvali zo SME, či nechcem rozhovory pripravovať pre nich. V tom čase som ešte stále pracoval v trnavskej automobilke, istý čas som teda fungoval v oboch firmách, zistil som však, že venovať sa obom prácam naraz je nemožné. Odvtedy „oddychujem” ako novinár. (smiech)
Ten prvý rozhovor bol z vašej iniciatívy?
V podstate áno, ale bola to náhoda. Na blogu som písal svoje názory na politiku. Raz som skritizoval aj OKS, na čo e-mailom reagoval Ondrej Dostál, podpredseda OKS, a vysvetľoval mi, že sa mýlim. Vtedy mi napadlo, že prečo stále len kritizujem, veď povedať, že ten a ten je zlý, je síce jednoduché, ale čo to človeku dáva? Text si prečítajú možno tisíce ľudí, v diskusii vás pochvália, že ste to povedali za nich, ale tam to končí. Tak som si povedal, že si od toho človeka nechám vysvetliť, v čom som sa mýlil. Začali sme komunikovať s cieľom urobiť rozhovor, nakoniec sme ho však nerobili naživo, len cez e-mail. Zverejnili sme ho a bolo to celkom úspešné, tak som to začal robiť pravidelne. Keďže bolo pred voľbami, politici boli ochotní stretnúť sa, lebo to bola ďalšia príležitosť na ich zviditeľnenie. Nerobil som však rozhovory len s nimi, vyberal som si ľudí aj z iných brandží. Kritériom bolo, že ma zaujímali.
Venujete sa stále aj písaniu článkov na blogy ako predtým?
Už ani nie, nemám na to čas. Keď publikujete dva veľké rozhovory, respektíve reportáže týždenne, jednoducho sa „vypíšete“ a písať pre blog sa vám už príliš nechce. Občas niečo zverejním, ale v porovnaní s minulosťou je to minimum.
Čo považujete za najdôležitejšie pri žurnalistike?
Serióznosť, ale zároveň aj tvrdosť. Nemám rád, hoci to nikomu nevyčítam, veď každý si môže robiť novinárčinu ako chce, keď sa stretávam s podlízavosťou novinárov voči respondentom. A je úplne jedno či ide o politika, herca, speváka, kohokoľvek. Ďalšou dôležitou vecou je to, že novinár nesmie byť “kúpiteľný”. Kto je v žurnalistike dlhšie, tak vie, že ho po čase začnú kontaktovať rôzni PR manažéri a hovorcovia, pričom nenápadne požadujú isté služby v duchu “my vám dáme super hosťa, ale chceme za to, že tam bude aj PR pasáž” a podobne. Okrem toho vás väčšina politických strán pozýva na predvianočné kapustnice a podobné nezmysly, čo absolútne odmietam. S politikmi, s ľuďmi, s ktorými robím rozhovory, sa v súkromí nestretávam, hoci to viacerí navrhovali.
Akých chýb sa podľa vás dopúšťajú novinári?
Tých je veľa, ale jednou z najstrašnejších je kamarátstvo s ľuďmi, o ktorých máte písať. Jednoducho nemáte odstup, pretože ak sa s niekým stretávate súkromne, ťažko ho v debate vyzvŕtate tak ako treba. Okrem toho máloktorí novinári dokážu ísť v probléme do hĺbky a je úplne jedno, či je to z neschopnosti, neochoty, či nedostatku času vzhľadom na množstvo práce.
Anglický výraz interview možno voľne preložiť ako pohľad do vnútra, pod povrch. Na čo sa musí novinár zamerať, aby jeho rozhovor nebol povrchný?
Z definitívneho prepisu a autorizácie profilového rozhovoru musí čitateľ dostať materiál, ktorý verne zobrazí človeka, ktorého ste spovedali. Verne v tom zmysle, že ho nijako neskresľujete - ani k horšiemu, ani k lepšiemu. Novinárov, a aj mňa, to k tomu niekedy zvádza, trebárs ak ide o politika, o ktorom viete, že vám klame, že je to podvodník. Ako novinár máte totiž obrovskú moc, môžete danému človeku ublížiť tak, že ho vykreslíte ešte v horšom svetle, ako je realita. Niekedy stačí zmeniť slovosled, čiarku, miesto, kde dáte výkričník, dá sa to aj tým, ako kladiete otázky, či ako editujete rozhovor. Stačí vyhodiť všetky pasáže, v ktorých ten človek dopadol dobre, a výsledkom bude, že z rozhovoru vyjde ako úplný hlupák. Respondentovi sa nemá ubližovať, ale ani mu robiť falošné PR.
Ako ste si predstavovali, že vznikajú žurnalistické rozhovory predtým, než ste sám nejaký napísali?
Nijako. Tým, že som nebol zamestnaný ako novinár, som ani nebol hnaný časom. S dotyčným som pokojne sedel aj tri hodiny, pričom výsledkom bol zbytočne dlhý, občas až 30-stranový rozhovor.
Inšpirujete sa rozhovormi svojich kolegov?
Nie. Ako amatér, teda neštudovaný žurnalista, robím rozhovory zvláštnym štýlom. Do printu sa často nehodia ani rozsahom, ani štýlom otázok. Zväčša ani nerobievam rozhovory na aktuálne témy, ale skôr profilové. Rozhovory kolegov však čítam, a nielen v SME, ale aj v iných médiách u nás aj v Česku.
Podľa čoho vyberáte respondetov?
Redakcia mi do toho nezasahuje, v tomto mám voľnú ruku. Nikdy mi nikoho nezakázali ani neprikázali. Asi dva roky som mal pod každým rozhovorom výzvu, aby čitatelia posielali svoje tipy na ľudí, o ktorých si myslia, že by sa o nich verejnosť mala dozvedieť. Inými slovami, chcel som čo najviac rozhovorov s ľuďmi, ktorí v médiách nie sú známi – ľudia z ulice, dobrí vo svojich odboroch, ľudia so zaujímavým príbehom. Snáď 90 percent ľudí, s ktorými som sa stretol, bolo na základe tipov od čitateľov, mnohých som objavil a oslovil sám na ulici, dovolenke, kdekoľvek.
Je niekto, koho by ste rád vyspovedali, hoc aj nereálny?
Boha. Ak existuje.
Prečo Boha?
Zaujímali by ma odpovede na mnohé otázky. Mnoho vecí na svete je šialených a určite to má nejakú príčinu. Kedysi som chcel vyspovedať aj Dalajlámu, dnes ma už príliš neláka. Ani neviem prečo.
S kým by ste, naopak, nechceli robiť rozhovor?
Nad tým som nikdy nepremýšľal. Každý človek je niečím zaujímavý. Kto chce, vytiahne z tých ľudí zaujímavé veci. Robil som rozhovor s kuchárom Pavlom Pospíšilom, ktorého odmietlo niekoľko kolegov, nakoniec mal šialený úspech, na webe ho čítalo cez 160 000 ľudí, čo je extrém aj pre SME.sk. Pritom to bol kuchár, ktorý je na Slovensku úplne neznámy. Vlastne viem, s kým by som nedebatoval – s mafiánmi a podobnými grázlami, hoci pri politikoch človek nikdy nemá istotu, do akých radov siaha. Primárne ma zaujímajú ľudia, ktorí môžu čitateľom priniesť zaujímavý príbeh, prípadne ukázať, čo vedia.
Stretli ste sa s niekým pri rozhovore už viackrát?
So Zuzanou Wienk z Aliancie Fair-play. Jeden rozhovor bol profilový, druhý zameraný na nejakú aktuálnu tému, podobne to bolo s Fedorom Gálom. Druhýkrát sme sa stretli, keď prezentoval projekt Krátka dlhá cesta. Profilový rozhovor sa dvakrát robiť nedá, ani by to nemalo zmysel.
S kým sa vám robil rozhovor najhoršie?
Asi s nikým. Neviem.
Robili ste rozhovor s niekým, kto vám bol vyslovene nepríjemný alebo nesympatický?
Určite áno. Politici aj osoby zo šoubiznisu. Sú ľudia pri ktorých si myslíte, že budú pri rozhovore hrozní a milo prekvapia, u iných je to naopak. Človek si ich váži a pri stretnutí zrazu nechce uveriť, že niekto dokáže byť taký arogantný, sebastredný a hlúpy.
Ako sa pripravujete na rozhovor?
Nijako.
Vôbec?
Asi tomu neuveríte, ale nijako. Preto si zo mňa netreba brať príklad. Ak ho mám k dispozícii, pozriem si životopis dotyčného, a to je všetko. Nechodím na rozhovory s napísanými otázkami, nedokážem to. Jednak som lenivý, jednak sa osvedčilo debatovať autenticky a spontánne. Zväčša dám prvú otázku, respondent niečo povie a potom už len nadväzujeme. Moje rozhovory sú čistá improvizácia. Ak príprava, tak jedine v tom, že nesmiem doma zabudnúť diktafón, kameru a fotoaparát. Respondenti sa bežne pýtajú, kde mám napísané nejaké otázky a sú prekvapení, ak poviem, že žiadne nemám.
A nemôže sa vypomstiť to, že chodíte nepripravený?
Jasné, že môže, kedykoľvek, mal som aj slabšie rozhovory. Preto si treba vyberať ľudí, o ktorých máš isté vedomosti. Nikdy nejdem za niekým, o kom nič neviem. To sa, samozrejme, týka verejne známych ľudí. Lenže chodia mi aj tipy na sedemdesiat- a viacročných ľudí, ktorých nikto nepozná, Google už vôbec nie, tam sa treba spoľahnúť na improvizáciu. Na takéhoto človeka sa ani nedá pripraviť. Pozor – nepripravenosť, o akej hovorím, sa v žiadnom prípade nedá využiť v printových spravodajských rozhovoroch. Ak raz idete za politikom do parlamentu, pretože má na krku nejakú kauzu, musíte vedieť o téme všetko. K tomu musíte mať schopnosť analyzovať problém a vedieť konfrontovať dotyčného tak, aby ste z neho dostali čo najviac.
Sú témy, ktorým sa na rozhovoroch venujete vždy?
Nie, ale sú témy, pri ktorých mi čitatelia v diskusiách ojedinele vyčítajú, že ich stále opakujem. Napríklad, že prečo sa spevákov, hercov alebo výtvarníkov pýtam aj na politiku, na to, či boli v Komunistickej strane, koho volili, či sú kúpiteľní do volebnej kampane a podobne. Je to však môj zámer, pretože práve ich sa to nikto nikdy nepýta. Mňa tie veci zaujímajú, podľa reakcií aj väčšinu čitateľov. Všetkým sa však vyhovieť nedá. Podľa mňa je hlúposť robiť profilový rozhovor s hudobníkom len o hudbe, s hercom len o filme a divadle a tak ďalej, takých rozhovorov už poskytli množstvo, na to nikto nepotrebuje čítať Sme.sk. Lietanie z jednej témy na druhú je skvelá vec, tobôž, ak ide o také, ku ktorým nikdy nemali možnosť sa vyjadriť.
Kritici mi tiež občas vyčítajú, prečo respondentom toľko oponujem, prečo sa s niektorými akoby hádam. Preto ani netvrdím, že robím rozhovory, osobne to nazývam skôr diskusiami. Oponovanie je potrebné, aby som toho druhého donútil argumentovať. Nestačí mi, ak politik povie „urobil som to, lebo obloha je modrá,“ chcem poznať zdôvodnenie. „Ryjem“ do neho dovtedy, kým neodpovie. A ak neodpovie na päťkrát položenú otázku, čitateľovi je jasné, že dotyčný sa vyhýba odpovedi a problém nie je v tom, že mu novinár pritakal na každú blbosť, čo povedal.
Koľko tém by podľa vás mal mať rozhovor?
To sa nedá povedať, závisí to od rozsahu a zamerania, od hĺbky, do ktorej pôjdete. Pri printe je novinár obmedzený počtom znakov. Internet to má voľnejšie, ani tam však ľudia nemajú nekonečnú trpezlivosť. Potrebujete ustriehnuť len jednu vec - aby to čitateľ dočítal a neodišiel po pár sekundách len preto, že je to nudné alebo pridlhé. Na internete je milión možností, kde sa dá kliknúť, takže odchod z rozhovoru je reálnou hrozbou pre každého autora. Ak čitateľa nudíte, viac sa nevráti.
Ktorá etapa rozhovoru je podľa vašej mienky najťažšia?
Úvodná, lebo neviete, čo od toho človeka čakať. A nevie to ani on. Respondent je na začiatku obvykle trochu neistý, vtedy ho môžete ľahko vyviesť z miery a znechutiť do ďalšej debaty. Preto sa odporúča začať s niečím ľahkým, čo nakoniec ani nemusí ísť do prepisu. Inokedy pomôže, ak si na začiatu nezáväzne poklábosíte. Ostrieľaní respondenti však problém nemajú, takže hneď po podaní ruky môžete začať nahrávať.
Trváte na osobnom rozhovore?
Áno, to je podmienka. Možno dva, možno tri rozhovory som robil telefonicky cez Skype, lebo inak sa nedalo – jeden chlapík bol z Írska, druhý na Morave, raz zase nebola iná možnosť, lebo bola polnoc a dotyčného práve pustili z polície. Rozhovory cez e-mail však zásadne odmietam. Tvrdím totiž jedno – ak je niekto platený za rozhovory, musí sa s tým človekom stretnúť a všetko odmakať. Jasné, že by bolo ľahšie písať si mailom, pretože ušetrím kopu práce pri prepise, ale bude tomu chýbať spontánnosť a autenticita. Rozhovor bude umelý, vykostený, nudný. Tým netvrdím, že zlý rozhovor nie je možné spraviť aj naživo.
Čo ak spovedaný uteká k vlastným témam? Ste schopný ho prerušiť?
Som povestný tým, že skáčem do reči, o to viac, ak niekto ulietava k niečomu, na čo som sa nepýtal. Niekedy však dotyčného nechám vykecať sa, lebo vidím, že sa k téme oblúkom vráti. Vatu, ktorú vyslovil, jednoducho neprepíšem a repondent sa tomu len poteší.
Chcel vám niekto odísť zo stretnutia?
To nie, ale stalo sa mi, že na mňa politici nakričali. Niekedy na dotyčnom vidieť, že stretnutie ľutuje, stáva sa to najmä pri politikoch, ale už som zažil aj hysterické herečky a pokryteckého producenta. S tým sa aktuálne naťahujem o autorizáciu, pretože v rozhovore nevedel zdôvodniť isté podozrivé konania a teraz chce zastaviť rozhovor ako celok.
Ukončili ste niekedy rozhovor predčasne?
Nie. Raz som sa však stretol s mediálne známou osobou, ktorá napodiv vôbec nevedela rozprávať. Samé frázy, hlúposti, vata, nezmysly, nič konkrétne, jednoducho človek, ktorý by unudil aj najväčšieho optimistu. Nepovedal som mu, že je to zlé, debatu sme normálne dokončili, pri prepise som to však vzdal po asi piatej odpovedi. Len som ho informoval, že rozhovor nebudeme publikovať.
Čiže rozhovor dokončíte za každú cenu?
Ťažko povedať, mám len jednu takú skúsenosť. Niekedy ide človeka šľak trafiť, najmä pri tých, ktorí klamú do očí, väčšina ľudí ma však obohacuje a debata s nimi je potešením.
Ako riešite konfliktné situácie?
Musíte vedieť, kedy uhnúť. Nesmiete dotyčného zablokovať, inak prestane rozprávať. Nemá zmysel hádať sa do krvi a presviedčať ho, že máte pravdu, rozhovor totiž nie je o vás, ale o ňom.
Čo ak sa zabudnete na niečo opýtať?
Raz alebo dvakrát sa stalo, že som otázku položil dodatočne, telefonicky. Malo to však svoj dôvod – kým rozhovor vyšiel, objavili sa nové informácie a rozhovor bolo treba aktualizovať.
Ale keď si pri čítaní rozhovoru poviete, že „ešte toto som sa mohol spýtať”...
Nie, vtedy nevolám, lebo by to znamenalo, že skresľujem rozhovor. Snaha robiť sa pri rozhovore schopnejším, než som v skutočnosti bol, je neférová.
Do ktorej časti textu dáte to najzaujímavejšie?
Ako bloger som to systematicky neriešil, neskôr mi kolegovia vysvetlili, že text by mal mať istú štruktúru, rozhovor by mal gradovať. Keď dáte to najzaujímavejšie na začiatok, ľudia si prečítajú pár prvých odstavcov a idú preč. Ja to čitateľom uľahčujem tým, že do prepisu dávam medzititulky, čiže vedia, o čom je daná pasáž. Ak ich nezaujíma, môžu ju preskočiť a venovať sa ďalším. Prepis zväčša nechávam tak, aby verne zobrazoval priebeh rozhovoru, jednotlivé pasáže neprehadzujem. Z tých stoviek rozhovorov sa tak stalo možno dvakrát.
Ako veľmi editujete rozhovory?
To sa nedá presne opísať, každý rozhovor je iný, takže len všeobecne - pri úprave nevyhadzujem jednotlivé veci, skôr celé témy, aby som rozhovor neskreslil. Skracovanie je nutnosť, hoci na internete sú prepisy možno troj, možno štvornásobne dlhšie ako v printe, niekedy majú 12, občas aj viac wordovských strán. Skracovanie v podstate vždy konzultujem aj s respondentom, na autorizáciu dostáva definitívnu verziu.
Dávate svoje texty autorizovať všetkým?
Áno, obvykle ich posielam aj ľuďom, ktorí autorizovať nechcú. Nech si to len pekne pozrú, veď sa mohlo stať čokoľvek, trebárs neúmyselná chyba pri prepise a podobne. Takto mám istotu, že všetko je ok, že dotyčný videl text skôr, ako bol publikovaný.
Práve pri autorizácii si inak treba dávať pozor - mnohí totiž nie sú pri debate zdatní, nevedia sa vyjadrovať, prípadne rozprávajú hlúposti. Neprekáža, ak sa pri autorizácii niečo dovysvetlí, lebo respondent sa nedokázal naživo úplne jasne vyjadriť, treba si však dávať pozor - niektorí sa snažia upraviť pre nich nevyhovujúce pasáže tak, aby vyzneli pozitívnejšie. A to je klamanie čitateľa, keďže taký rozhovor neodráža realitu.
Keď si zoberieme príklad z praxe, tak ste mali pri autorizácii problém s Júliusom Brockom a Ivanom Šimkom.
S Ivanom Šimkom nikdy, pretože pri autorizácii nezvykne zasahovať do textu, je to jeden z mála politikov, ktorý si stojí za tým, čo povie. Problém bol s Brockom, ktorého sa Šimko verejne zastal, lebo mal pocit, že som mu ublížil. Doteraz si myslím, že to tak nebolo. Brockovi pri rozhovore viac menej nebolo čo vytknúť, okrem iného som sa pýtal aj na vtedy aktuálne problémy v KDH. Pri autorizácii však upravil snáď polovicu všetkých odpovedí. Niekde zmenil pôvodnú odpoveď tak, že dostala nový zmysel, nemal problém dokonca vyhodiť otázky, ktoré sa mu zdali nepohodlné. Neakceptoval som to, za čo sa vyhrážal žalobou, tak som o celom incidente informoval v článku na blogu. Proti Brockovi nemám nič osobné, tí, čo ho poznajú, vravia, že je to slušný človek, ako politik však rozhovor nezvládol a reakciou na to nemôže byť to, že svoje odpovede upraví v teple domova tak, aby vyznel lepšie. On mi dokonca tie svoje úpravy ani neoznačil, asi počítal s tým, že si ich nevšimnem. Škrtanie otázok je ďalšou vecou, ktorú by novinár nikdy nemal tolerovať – ak je niekomu nejaká otázka nepríjemná, nemusí na ňu odpovedať, prípadne môže odpovedať s tým, že to označí za informáciu off record.
Čítate spätne svoje rozhovory?
Občas sa stane, že si ich musím prebehnúť, najmä ak hľadám nejakú pasáž, ktorú potrebujem použiť. Inak nie, lebo jednak som ich opakovane čítal pri prepise, po autorizácii a pri nahadzovaní do systému, jednak sú dlhé a nemám na ne čas. Okrem toho som s nimi často nespokojný, takže by som sa len rozčuľoval. (smiech)
