Nerobím mu to naschvál.
Ani ja to tak nechcem.
Osud to tak chcel.
Prečo?
Trápi ma touto otázkoua ja nemôžem spávať.
Prečo si myslí, že je topre mňa jednoduché?
Ležím v postelia počujem jeho hlas, ako mi kladie tú istú otázku:„Prečo? Prečo? Prečo?“Dosť!
Ja už nechcem!
Prestaň ma trápiť!
Nedokážem ti tovysvetliť.
Nerozumiem tomu, prečo sato stalo.
Bola snáď chyba vo mne?
Bolo to bremeno pre mňapriťažké?
Prosím, nebi ma!
Sľubujem, že sa to nebudeopakovať.
Či priznávam svoju vinu?
A dávaš mi inúmožnosť?
Pozeráš na mňa vyčítavýmpohľadom a čakáš čo spravím.
Však mi povedz čo chceš.
Nechcem spraviť ďalšíchybný krok a znova počúvať tvoj hlas, ktorý sa láme, lebo nevieš čo somnou.
Odpustíš mi?
Opustíš ma?
Alebo nájdeš inériešenie?
Krčím sa v kútea čakám na tvoj ortieľ.
Čo v tebe zvíťazí?
Láska či nenávisť?
Už je to tu.
Dvíhaš ruku varovne nadseba a ja čakám úder.
Krčím sa a dúfam, žeto rýchlo skončí.
Ale čo to?
Nijaký úder.
Namiesto toho ma dvíhašna ruky a hladíš ma po hlave a škrabkáš za ušami.
„Ty nezbedník! Tebe tiepapuče nedajú pokoj? To sú už tretie! Ale na teba sa nemôžem hnevať. Pozriem sado tých tvojich očiek a hneď máš odpustené. Ty šibal! Čo by som si bezteba počal? Možno by som si nemusel každú chvíľu kupovať papuče, ale bez tebaby to tu nebolo ono. No poď! Upraceme ten neporiadok!“
Ďakujem pán môj zapochopenie.
Vďaka, že chápeš, že somlen hravé šteňa.
